Vlčia rodina z nízkotatranských hrebeňov

Vlk dravý (Canis lupus)

Vlk dravý je jediným predkom našich psov. Žije v rozsiahlych horských oblastiach Európy, Pyrenejách a Škándinávii. Na Slovensku je momentálne vlk chránený len od jari do jesene čo je podľa môjho skromného názoru veľká škoda! Dúfam že v blízkej budúcnosti bude celoročne chránený. Vlk dosahuje hmotnosť až 60-65 kg a výšku v kohútiku má až 80 cm. To ho robí silným a predurčuje ho na vytrvalé a taktické lovy. Má mohutnú a širokú hlavu a dĺžka tela dosahuje 150 cm. Je to vytrvalá a inteligentná šelma. Jednoducho mystické zviera.

Príbeh vlčieho šteniatka

Príbeh šteniatka sa začal minulého roku koncom augusta. Samozrejme šteniatko prišlo na svet zhruba na prelome apríla a mája. Ja som ich prvý krát pozoroval koncom augusta. Vtedy vlčia rodinka pozostávala zo samca, samice a jedného šteniatka. Zrejme to bude jedináčik.(Dúfam že to tak bolo).

Šteniatko malo necelé štyri mesiace keď som ho prvý krát videl. Sedel som na jednom z prechodov ktoré dosť často využívajú najmä vlky. Slnko zapadlo, svetla na fotenie ubúdalo, no v lese to práve vtedy začína ožívať. Z mladiny na hrebeni asi 70 metrov odo mňa vyšiel čudný zvuk, niečo ako vrčanie. Myslím si že možno diviaky, tie sú úplne všade. Čakám čo sa bude diať. No zvuky sa zmenili na kňučanie, to som už vedel že to bude vlčie kňučanie. Netrvalo dlho a pri mladine sa objavila vlčica, asi 10 minút kontrolovala okolie. Chytala pachy a zrakom kontrolovala každý pohyb aj toho najmenšieho vtáčika.

Netrvalo dlho a z mladiny k nej pribehlo malé šteniatko. Postávalo chvíľu pri nej a potom si ho odviedla do hustej trávy a následné sa stratili v šere nízkotatranských pozostatkov smrekového lesa .

Ja som si pobalil veci a spokojný som schádzal už po tme dole z hrebeňa.

Nasledujúci deň večer som si šiel sadnúť na to isté miesto. Tesne pred zotmením vyšlo šteniatko z mladiny opäť no teraz bolo už samé. Do úplnej tmy som ho pozoroval ako chytá myši a skáče za otravnými muchami.

Prišiel september a všetkým fotografom prírody sa sníva len o ručiacich jeleňoch. Ja v tomto nie som žiadna výnimka. Náročný mesiac takmer bez spánku a so stovkami kilometrov v nohách prešiel ako voda. Od polovice októbra už zasa sedím na prechodoch a čakám na vlky. Možno opäť budem mať šťastie na rodinku ktorú som pozoroval na konci leta.

Jedno novembrové ráno ideme s kamarátom pozrieť na hrebeň a trochu si oddýchnuť. Ja mu ukazujem kde som čo odfotil a na hrebeni zakladám fotopascu. Ako ja nastavujem fotopascu on pozoruje okolie. Vlci, hovorí že čo? Vlci ale hej ukáž ďalekohľad pozriem a vidím dvoch vlkov. Jeden ležal a ohrýzal kosť a druhý stál vedľa neho. Krása máme štastie.

Nastavím fotopascu a ideme trochu bližšie. Bolo to asi 150 metrov sadli sme si na zem a pozorovali ich. Hovorím mu bližšie už nejdeme ja si ich prídem ráno počkať. Urobím zopár fotiek a vlci zaľahli v mladine. Odchádzame domov s krásnym zážitkom. Večer natešený posielam fotky kamarátom. Píšeme si že bolo super a že pôjdem ráno sadnúť na prechod. S pozorovaní vlkov som zisti, koľko času strávia približne na konkrétnych miestach. To mi dávalo veľkú šancu na úspech. V noci vyrážam z domu a klasika. Kúsok cesty autom, kúsok bicykel a nakoniec nekonečné šlapanie do kopca. Na miesto prichádzam ešte za tmy a do rozvidnenia mám ešte dve hodiny. Batoh napraskaný do puknutia dávam dole z chrbta a hneď mám o dvadsať kilo menej. Teplota okolo nuly, prepotené veci dávam dole a obliekam všetko suché čo som si vyniesol. Konečne sedím technika pripravená a plný očakávania pozorujem miesto prechodu na hrebeni. Práve sa začalo rozvidnievať a prvý vlk už prechádza , škoda fotiť sa ešte nedá tak si užívam pohľad na prechádzajúceho vlka. Neprešlo ani 5 minút a prechádza druhý a za ním ďalší vlk . Pozerám na zasnežené tatry predo mnou dvaja vlci a ja stále nemôžem fotiť. V duchu si myslím ,,to je snáď zlý sen,, ale čo už tak to v prírode chodí. Zážitok mám a to je hlavné.!

Vlci vbehli do mladiny asi 10 metrov predo mnou a bolo po všetkom. Rozmýšľam čo ďalej, či ostať sedieť alebo sa niekam premiestniť. Nakoniec ostávam verný svojim skúsenostiam a ostávam sedieť. Prešla hodina a nič sa nedeje. Svetla už je dostatok na fotenie a pri pohľade na slnkom zaliate tatranské štíti si sám sebe rozprávam ,, teraz nech prídu,,..

A oni prišli tak ako prvý krát. Prvá išla vlčica, bola nesmierne opatrná. Rýchlo prebehla cez otvorené (nezarastené) miesto kde som ich čakal. Podarilo sa mi urobiť zopár fotografií a v napätí čakám že pôjdu aj ostaní dvaja.

Po niekoľkých minútach pozorujem ďalšieho vlka, bol to samec. Prechádzal veľmi pomaly, niekoľkokrát zastavil a ja som sa nemohol nabažiť pohľadu na tohto vlka. Prešiel snáď 5 metrov okolo mňa a ja som ani nedýchal.

Rozmýšľam čo keď je to ta moja rodinka? A ten tretí statný vlk je už odrastené šteniatko.? V tom momente prichádza tretí vlk. Pomaličky prechádza, trošku postojí a ja v hliadačiku vidím že je to on, to je to malé šteniatko ktoré som pred troma mesiacmi pozoroval. No teraz je to už krásny odrastený vlk.

Záver roku 2018 bol fascinujúci na zážitky s vlkmi. Aj keď stretnutia s touto šelmou už ani nepočítam každý rok ich viac ako 30. No táto vlčia rodinka je pre mňa zatiaľ to najkrajšie čo som v prírode s vlkmi zažil.

Fotogaléria:

Dokument – Vlčia svorka od Jana Hoľmu

Celkovo 4,873 zobrazení, z toho dnes 4 !