Líška hrdzavá patrí medzi psovité šelmy strednej veľkosti. U nás je to pomerne bežný druh, a tak predstavovať ju asi nie je moc potrebné. V mojom okolí sa pohybuje relatívne dosť líšok. Preto som sa dlhé roky špeciálne tejto lesnej kráske nevenoval. Napriek tomu fotiek dospelej líšky sa podarilo urobiť pomerne dosť.
Pri mojich pochôdzkach revírom mám so sebou vo vrecku vždy aspoň jednu vábničku. Najčastejšie je to zajačie vrešťadlo, a tak vždy, keď niekde v diaľke zahliadnem líšku, skúšam ju navábiť. Podarí sa to však len niekedy. O tom, či líška bude reagovať, rozhoduje mnoho faktorov. V prvom rade je to vek líšky. Čím je líška staršia, je prefíkanejšia a navábiť ju je pomerne ťažké a často na vábničku nereaguje. S mladými líškami je to presne naopak. Tie zvyknú krásne priskakovať aj z väčšej vzdialenosti. Ďalším faktorom, ktorý som si všimol, je spôsob vábenia a typ vábničky. Okrem vrešťadla mám v zálohe aj myškovačku, ktorú však takmer nikdy nepoužívam. Aj typy vrešťadiel sú rôzne. Treba vyskúšať viacero druhov od rôznych výrobcov a nájsť takú, ktorá v danom revíre funguje. Keď už máme vábničku vybratú, dôležité je, samozrejme, naučiť sa správne vábiť. Treba sa akoby vcítiť do agónie zvieraťa v problémoch, a tak precítiť vábenie. Samozrejme, o problematike vábenia by sa dal napísať samostatný článok a tak si to necháme nabudúce.
S vábením mám niekoľko zážitkov. Jedným z najkrajších je privábenie líšky z približne 400m na vzdialenosť hádam 5m. Bolo to v období srnčej ruje. Po príchode na miesto, na pomerne rozsiahlu lúku, popretkávanú tiahnucimi sa remízkami, som si sadol pod mladú brezu. Po krátkom čase som v diaľke zahliadol loviacu líšku. Cez seba a foťák dávam maskovaciu sieť. Vyberám vábničku a asi 5krát napodobňujem nárek zajaca a pomedzi to sledujem, ako bude líška reagovať. Po začutí zvuku líška okamžite zmeravela, otočila sa a zamierila si to rovno smerom ku mne. Asi v polovici cesty zastala. Rozhliadla sa. Stŕpla. Vyskakuje do vzduchu a skúša uloviť nejakého hlodavca. Žiaľ, nebola úspešná a to je čas, kedy opäť imitujem agóniu zajaca. Na líšku to pôsobí ako magnet a zakrátko sa objavuje predo mnou. Kvôli vetru sedím proti slnku. Robím pár záberov, atmosféru mi dotvárajú odtiene večerného protisvetla a všade poletujúci hmyz. Po zvuku uzávierky sa líška otáča a rýchlo sa stráca v diaľke. Srnčia v ten večer vôbec neprišla, ale popravde mi to vôbec nevadilo.
Na druhý deň večer vyrážam opäť na rovnaké miesto. Tentokrát prichádzam z druhej strany, kvôli vetru sedím tentokrát so slnkom za chrbtom. Opäť vidím v diaľke líšku. Vábim. Správanie zrejme rovnakej líšky z predošlého dňa sa opakuje. Tentokrát prichádza líška priamo ku mne hneď po prvom zavábení. Je neskutočne zvedavá. Zvuk uzávierky jej absolútne neprekáža, dokonca jej zvedavosť ju núti prísť ešte trošku bližšie. Robím pár záberov a líška odchádza. Tento dvojdňový zážitok sa končí a ja si odnášam veľmi príjemné spomienky na toto fotenie. Podobných momentov som ešte potom zažil viacero, samozrejme, úspešných pokusov o navábenie líšok je pomerne málo, číselne by som to vyjadril tak, že asi v pätine prípadov som úspešný.
Aj napriek tomu, že líšky na mojich potulkách prírodou stretávam pravidelne, nafotiť mláďatá sa mi dlho nedarilo. Asi 9 rokov som sa pokúšal v mojom revíri nájsť líšťatá a vhodné miesto na ich fotenie, no dlhý čas neúspešne. Preto jedným z hlavných cieľov na novú sezónu bolo nafotiť tento druh trošku inak. Chýbala mi pekná fotka líšky na snehu a, samozrejme, fotky líšťat. Prvá časť plánu sa mi náhodne podarila veľmi rýchlo. Pri jednom z mojich výletov prírodou začiatkom nového roka. Počas cesty domov zo zasneženého hrebeňa som na lesnej, vyjazdenej ceste zbadal líšku. Rýchlo som si ľahol do snehu, do vyjazdenej koľaje. Dvíham hlavu. Sledujem, kde sa nachádza líška. Čakám na vhodný okamih. Keďže som bez maskovania, vyčkávam, kedy bude líška niečím zaujatá. Vábim. Líška sa otáča a pomalým krokom ide smerom ku mne. Je veľa snehu, a tak, aby mala rozhľad, vyliezla na kopu spílených stromov a rozhliada sa. Robím pár fotiek. Keďže ležím v koľaji, sneh po stranách mi robí prirodzené maskovanie. Vábim ešte raz. Líška schádza z kopy a smeruje ku mne. Ide však po druhej koľaji, a tak ju nevidím. Pomaly dvíham hlavu aj foťák. Zahliadol som líšku asi 10m odo mňa. Žiaľ, videla ma prvá, a tak nestíham spraviť záber a líška sa rýchlo stráca v mladom smrekovom poraste vedľa cesty. Škoda. Mohol to byť krásny záber. Napriek tomu som spokojný. Podarilo sa mi spraviť peknú fotku líšky so zimným prostredím. Na kope spílených stromov v zasneženej krajine to má svoje osobitné čaro.
S príchodom jari to začalo byť celkom zaujímavé aj s líšťatami. V mojom revíri som dávno nad nimi zlomil palicu, a tak som prijal jedno pozvanie od môjho priateľa z východného Slovenska. Býva neďaleko mojich svokrovcov, a tak som spojil príjemné s užitočným. Previedol ma prekrásnymi bukovými lesmi, až sme prišli na jedno vyvýšené miesto obklopené brezami. Tam som ostal sám asi 3 hodinky. Hoci líšťatá vyšli, radosť z ich nafotenia bola na jednej strane obrovská, no na druhej strane som mal zmiešané pocity. Počas troch hodín s výnimkou 15 minút, keď boli von líšťatá, som sa nevenoval ničom inému, len zbieraniu kliešťov, ktoré si neustále veselo pochodovali mojim telom. Napriek všetkému som si domov odniesol par krásnych fotiek a hlavne skvelý zážitok z pozorovania maličkých nevinných drobčekov.
Ihneď po návrate z tejto návštevy sa udiala celkom zaujímavá vec. Opäť som sa vybral na obhliadku môjho revíru. Išiel som skontrolovať fotopascu, ktorú som mal pri jednom starom brlohu. Už viackrát sa mi na novom mieste, na fotopasci, objavili psíky medvedíkovité. Chcel som vysledovať či chodia za svetla, či by sa dali na tomto mieste nafotiť. Ako som odopínal fotopascu, periférne asi 15m naľavo som zachytil pohyb. Otáčam sa a vidím, ako úplne drobné líšča prebehlo cez drobný kopček a stratilo sa niekde pod zemou. Beriem fotopascu a presúvam sa k danému miestu. Snažím sa byť opatrný, aby som svojim pachom moc nezamoril okolie a na neďaleký strom pripínam fotopascu. Rýchlo toto miesto opúšťam. Líšky sú veľmi háklivé na čokoľvek, čo naruší ich pocit bezpečia, keď majú mladé. Stačí čo i len malinká pochybnosť ,,hrdzavej“ matky a líšťatá v momente prenáša na iné miesto. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo je fotenie líšťat celkom náročná záležitosť.
Na druhý deň sa podvečer vraciam na toto miesto. Sadám si asi 15m od kopčeka, cez ktorý preliezlo líšča. Ostávam do zotmenia. Miesto je výrazne zarastené prečnievajúcimi smrekovými konármi a rozrasteným kríkom bazy. Nevadí, pri troche šťastia to nebude vadiť. V ten večer sa však neobjavilo nič. Zrejme, keď som inštaloval fotopascu, zanechal som tam množstvo pachu a líška si svoje potomstvo, zrejme, preniesla preč. Čo už, toto som už zažil. Po príchode domov ma čakalo prekvapenie. Líšťatá v brlohu sú. Podľa fotopasce boli vonku asi pol hodinu pred mojim príchodom. Celkom ma to potešilo, no šance na ich nafotenie postupne klesali. S každou návštevou tohto miesta som riskoval, že ich stará líška prenesie, a tak som zvolil inú taktiku. Na miesto musím prísť tak, aby som minimalizoval zanechanie svojich nielen pachových stôp na mieste. Rýchlo som kontaktoval môjho priateľa, ktorý má s líšťatami dlhoročné skúsenosti, aby mi poskytol pár neoceniteľných rád. Výsledkom bolo, že na miesto pôjdem odniesť len fotopascu. Pôjdem na miesto okolo obeda, kedy je najväčšia pravdepodobnosť, že líšťatá budú odpočívať a ,,stará“ bude mimo brloh, na love. Zároveň to muselo byť v daždi, aby kvapky dažďa čo najskôr zahladili môj pach v okolí brloha. Takto som postupoval každý druhý deň. Prvý deň mi počasie prialo, a tak som okolo obeda išiel k brlohu. Rýchlo som pred brloh nainštaloval fotopascu, obzrel som si miesto a v rýchlosti som odišiel preč. Po príchode domov mi hlavne vŕtalo v hlave, ako toto miesto nejakým spôsobom mierne ,,skrášliť“. Nezvyknem to robiť, no na tomto mieste to bolo viac ako žiadúce. Rozhodol som sa, že to risknem. Keď pôjdem po fotopascu, rýchlo to tam málinko prečistím a zmiznem preč.
O pár dní, v jeden jarný pochmúrny deň, mi počasie praje. O 11 začalo pršať a to je ten vhodný čas, kedy vyrážam ku brlohu. Rýchlo odpínam fotopascu. Z miesta, odkiaľ by som chcel fotiť, si rýchlo premeriavam terén. Odtrhnem pár stebiel trávy, ktoré mi zavadzajú vo výhľade, z bazy rovnako odstraňujem drobné prekážajúce konáriky. Všetko, čoho som sa dotkol, odnášam asi 30m od brlohu, aby som opäť minimalizoval moje pachové stopy a odchádzam preč. Ešte by to chcelo spraviť pár kozmetických úprav, ale to možno až nabudúce, aby som pri brlohu nebol dlho. Všetko, čo som v tomto momente spravil, trvalo tak minútku a odchádzam. Po príchode domov verím, že líšťatá v brlohu ešte sú, a že ich moje sporadické návštevy nevyrušili. Sú tam. Na fotopasci sa objavujú opäť, denne okolo 7 večer sa objavujú milučké kožušteky a spolu sa v poraste hrajú a šantia asi do 9 večer. Už som blízko. Ešte potrebujem jednu návštevu a potom by fotenie už išlo. Posledná návšteva však bude najriskantnejšia. Potrebujem už len odstrihnúť pár drobných konárikov zo starého smreku, ktoré sa tiahnu až po zem. Sú však priamo nad brlohom, no ak tam ostanú, budú mi prekrývať šantiace líšťatá a fotenie bude veľmi obťažné a za určitých okolností dokonca nemožné. Problémom je, že som úplne nad brlohom a stačí, aby ma líška na sekundu zahliadla a dofotil som. Ďalší deň na obed opäť prší. Vyrážam ešte poslednýkrát k brlohu. Do 20s odstrihnem čo treba. Všetko opäť beriem so sebou preč a odchádzam. Snáď som teraz neurobil chybu, snáď som to neprehnal a líšťatá tu ostanú. Uvidíme. Teraz len počkať, nech sa počasie pre zmenu umúdri a skúsim to.
Prvý júnový deň je krásne slnečné počasie. Podvečer balím techniku a chystám sa k líšťatám. Na fotopasci sa pravidelne objavujú okolo siedmej večer, a tak svoj príchod na miesto ladím tak, aby som tam bol aspoň hodinku pred ich východom z brlohu. Okolo šiestej prichádzam k brlohu, sadám si asi 10m od brlohu, do miernej terénnej jamy, obklopenej vysokým porastom, aby som čo najviac splynul s prostredím. Toto miesto je zároveň jediným, z ktorého sa dá fotiť, keďže všade navôkol je to pomerne husto zarastené lesnou vegetáciou. Rýchlo si obliekam ,, hejkala“, okolo seba ešte zapichujem 4 vyššie konáre, na ktoré vešiam maskovaciu sieť, aby som bol z bokov a spredu maskovaný, nech si ma stará nevšimne, keby sa náhodou motala po okolí. A hodina pravdy môže začať. Netrvalo to moc dlho a aktéri tohto večera prichádzajú na scénu. Po 45 minútach, ako som prišiel, sa spod zeme vystrčí malinká oranžová hlava a za okamih vedľa nej aj druhá. Chvíľu si zvedavo prezerajú okolie a vychádzajú pred brloh. Rýchlo robím pár záberov. Som síce veľmi blízko, ale vďaka bezzrkadlovke mám úplne tichú uzávierku, a tak o mojej prítomnosti absolútne netušia. Chvíľku sa prechádzajú popred brloh a o pár sekúnd sa k nim pripájajú ďalšie dve líšťatá. Dokopy štyria súrodenci šantia predo mnou, naháňajú sa, ťahajú sa za kožúšky, naháňajú sa okolo starého smreku, pod ktorým majú brloh a zvedavo objavujú svet v blízkom okolí brlohu. Opäť robím pár záberov. Strom pred ktorým sedím, vrhá na okolie brlohu tieň, a tak spraviť nejaké akčnejšie zábery s rýchlym časom uzávierky, nie je možné. Dva malé chvostíky si sadajú chrbtom ku mne ako modelky. Akoby vedeli, že ich niekto fotí sa sediac chrbtom, hlavou otáčajú ku mne a akoby sa na mňa usmiali. Parádne zábery. Je to bomba. A čo je ešte lepšie, zapadajúce slnko mení svoju pozíciu, vychádza spoza stromu a pár teplých lúčov vrhá aj pred brloh. Krásne svetlo, bodaj by líštičky prišli viaceré na jedno miesto, chcel by som ich na záber viac. Opäť ako by ma počuli. Tri malé nevinné líštičky sa postavili k sebe. Vedno sledujú zvuky iných zvierat lesa. Zrazu pozrú rovnakým smerom, posledné lúče zapadajúceho slnka sa im odrážajú v maličkých, iskrivých očkách a ja stláčam spúšť. Vzniká najkrajšia fotka z tohtoročného pozorovania líšťat. Je to proste paráda.
Ostávam sedieť na mieste. Nikdy z miesta neodchádzam tak, aby som zviera vyplašil a radšej počkám do tmy. Rovnako je to aj teraz. Na mieste ostávam ešte hodinku. Stojí to za to. Zvedavé líšťatá objavujú skryté zákutia okolia brlohu. Občas sa od brlohu málinko vzdialia a prídu ku mne na vzdialenosť hádam jedného dvoch metrov. Opäť robím ešte pár portrétikov líšťat z bezprostrednej vzdialenosti. Ako som spomínal, keďže sedím v terénnej diere, foťák sa nachádza v úrovni očí týchto drobnučkých stvorení a fotky tak majú ten pravý šmrnc. Som maximálne spokojný. Deväť rokov v mojom revíri hľadám líšťatá a miesto vhodné na ich fotenie. Toto dlhé čakanie sa však vyplatilo a všetko dopadlo vysoko nad moje očakávania. Na toto miesto som ešte parkrát prišiel a urobil ešte zopár zaujímavých záberov. Nikdy mi však už svetlo neprialo tak, ako v ten úžasný prvý deň ich fotenia. Návštevy však už boli iba sporadické. Nechcel som ich moc rušiť, a tak spôsobiť opustenie tohto miesta, keďže sa im tam vyslovene páčilo. Úplne geniálna bola aj posledná návšteva líšťat. Tentokrát som so sebou už nemal foťák, ale zobral som si k sebe malú pomocníčku. Moja trojročná dcérka miluje prírodu a už pri fotení bobrov, pred pár mesiacmi ukázala, že dokáže pekne v tichu a bez pohybu sedieť a vyčkávať. Preto som sa rozhodol, že ju zoberiem k líštičkám so sebou. Po krátkom sedení sa nám ukázali dva chvostíky, ako som ich zvykol volať. Dcérka mala neskutočný zážitok, opäť sa jej dotkla príroda celou svojou krásou a v našich srdciach to zanechalo hlbokú stopu. Cestou domov, keď sa rozplývala nad krásou líštičiek, pri pohľade do jej šťastných očí sa pre zmenu do tých mojich tlačili slzy od dojatia. Toto sú pre mňa tie najsilnejšie zážitky …
Tento rok som mal s líškou ešte jedno krásne stretnutie. Koncom decembra konečne napadol sneh. To bol opäť vhodný čas na vychádzku do terénu. V mojej obľúbenej lokalite mám postavený zimný kryt, z ktorého fotím dravce. A tak moje kroky viedli práve tam. Bolo mrazivé oravské ráno a ja som prišiel do krytu ešte za tmy. V tichosti som sa zložil, pripravil si statív s foťákom a zašitý v kryte, celkom dobre chránený pred mrazom, som čakal, či sa neobjavia dravce a nepoctia ma svojou návštevou. Dravce v ten deň síce neprišli, no namiesto nich ma prišla pozrieť kmotra. Predtým som mierne zadriemal a z driemot ma prebudilo jemné vŕzganie snehu v bezprostrednej blízkosti krytu. Cez drobné okienko pozerám von. Popred kryt sa mi promenáduje líška. Už pri prvom pohľade vidím, že má problém. Na tele ma krásnu, huňatú, zimnú srsť, no na chvoste jej postupne začína opadávať. To je jasný znak, že líška trpí prašivinou. Hnusné kožné ochorenie zvierat, vďaka ktorému zrejme zimu neprežije. Pomaly odchádza od krytu, je ku mne otočená chrbtom. Mierne, potichu na ňu zacmukám. Líška sa v momente otáča a vražedným pohľadom si premeriava miesto, z ktorého prichádza zvuk cmukania. Urobí pár krokov smerom ku krytu a ja stláčam spúšť. Nádhera. Takáto fotka mi chýbala. Líška na snehu z krátkej vzdialenosti. Paráda.
Toto pekné stretnutie a radosť z neho je však trošku zastretá osudom, ktorý ju čaká. Ak bude tuhšia zima, po dlhom trápení táto líška, žiaľ, s najväčšou pravdepodobnosťou uhynie. Čaká ju zrejme smutný príbeh, no aj toto patrí k prírode a k jej prirodzeným regulačným mechanizmom. Kolobeh života a premena energií v ekosystéme sú neúprosné.
Použitá technika:
- Canon 5D Mark III
- Canon EOS R
- Canon EF 300mm F/2.8 IS USM
Celkovo 2,374 zobrazení, z toho dnes 8 !
Super Michal , parádne fotky, zážitky a článok 😉 🙂
..krásné povídání a luxusní fotky…