Hlucháň hôrny – zážitok z pralesa

Kto má možnosť tráviť čas v divočine a stretávať sa s lesnými obyvateľmi, tak určite bude so mnou súhlasiť, že nie je zážitok ako zážitok. Občas totiž príroda doslova čaruje a človeku sa zatajuje dych nad tým, aké tajomstvá pred ním odkrýva. Inak tomu nebolo ani poslednú novembrovú nedeľu tohto roku.

Hurá do pralesa

Tento rok som strávil pracovne v slovenských pralesoch bezmála tri mesiace. Nuž a vzhľadom k tomu, že pobytu v lesnom chráme sa nedá prejesť, smerujem doňho svoje kroky vždy, keď mi to čas dovolí. Víkendová návšteva sestry so synovcom sa blížila ku koncu a posledné hodiny spoločného času sme sa rozhodli stráviť v lese. A nie hocijakom lese. Voľba padla na tú časť smrekového pralesa, ktorú obzvlášť zbožňujem. Už pred mnohými rokmi sa tu príroda rozhodla, že vymení starú generáciu stromov za novú. Povolala teda lykožrúta, ktorý sa postaral o odstránenie značnej časti menej vitálnych stromov. A presne mozaikovitú štruktúru lesa, na ktorej vytvorení má lykožrút nemalú zásluhu, obľubuje aj v Strednej Európe kritický ohrozený hlucháň. Koľko krát som tu pozoroval hlucháne, by som už asi nespočítal, ale aj v mrazivú novembrovú nedeľu bola príroda výnimočné štedrá a dopriala nám možnosť pozorovať tohto nádherného vtáka. A nie jedného, ale hneď štyroch. Po takmer hodinovom rozjímaní v rozprávkovom pralese v prítomnosti hlucháňov opúšťame nádhernú karpatskú divočinu. A ja už teraz viem, kde budem opäť tráviť ďalšiu voľnú chvíľu…