Voda priťahuje život, život priťahuje ďalší život a tak sa to pekne hromadí a množí. Aj mňa pritiahla.
Slovo diletant je od latinského lacere čo znamená lákať/priťahovať (lahôdky … už ti to došlo!), takže diletant je niekto čo robí to i ono lebo ho to láka a priťahuje. Žiadna veľká múdrosť, aj keď sa to slovo vekom u nás zmenilo na označenie babráka, nešikovníka. Voda ma pritiahla tak ako aj iné zvery a tak som to krásne diletantsky zaznamenával obrazom. Mám rad obraz, zastavený, aj rozhýbaný. Obraz kde je odraz života
Nemusím vidieť vtákovi pod krídlo z 5 metrov, nemusím ho kŕmiť ani inak lákať, nechávam to na prírodu. Samozrejme vždy je niečo za niečo. Mohol a mal som si za tie roky kúpiť maskovací stan a bolo by to možno pre všetkých lepšie, úkryty z tŕstia nefungujú dobre, buď som zamaskovaný dokonale a nedá sa fotiť, alebo fotím a všetci všetko vidia. Pár krát som tam stretol veľmi príjemného pánka s ďalekohľadom a fotoaparátom. Ukázalo sa že pracuje pre Slovenskú akadémiu vied, poznal každý zvuk, každé šuchnutie, každé pierko, bol na opačnom spektre odborných znalostí, nebol to diletant… aj keď… je to veľký milovník prírody a života, priťahuje ho … ako aj mňa.
Jeden pekný večer sme takto stáli pri rybníkoch a ochkali aké to je nádherné divadlo, akú máme džungľu za domom. Voda je život. Túto vodu sem ale priviedol človek a postavil obrovskú sústavu rybníkov nie tak dlho po druhej veľkej vojne. Je to dielo človeka za účelom nasýtenia človeka. Rybníky obklopujú polia a tak je tu vodnej aj suchozemskej potravy hodne pre každého. Je to miniatúrna divá oáza v inak dokonalej agrokultúrnej krajine, stále nezabúdať že to stvoril človek. Rybníky dodnes fungujú svojim pôvodným účelom, ale … príroda si to berie trošku späť a zarastaním vytvára miesto pre život divokej zvery.
Fotil som to ako sa dalo, doslova. Človek tým vtákom až tak nevadí, majú dosť starostí so zháňaním jedla. Vždy vedome aj podvedome dodržujú bezpečnú vzdialenosť od človeka a tak to sklo je skoro vždy krátke. Život je boj a naučil ich mať hniezda v čo najťažšie prístupných miestach, najlepšie uprostred veľkého rybníka. Nepomôže ani najdlhšie sklo na svete (tam už nieje AF! :), situáciu by zmenila loďka alebo vor, to som sa zatiaľ neosmelil. Sedieť na brehu, viac či menej zamaskovaný prinesie nejaký obrázok, určite zážitok. Za tie roky som nikdy na vlastné oči nevidel ako kaňa uloví nejakého hlodavca na brehu. Určite to vedia lebo ich vídam často ako tam skenujú terén len pár metrov nad zemou. Pár krát mi preleteli nad hlavou možno 3-4 metre, pekný zážitok.
Keď tam vysedíš dosť hodín a dosť dní niečo sa udeje a možno to aj stihneš odfotiť. Najhoršie sú tie dlhé chvíle ničnerobenia ktoré sa zlomia do bleskovej akcie. Lepšie je stále fotiť a byť v prevádzkovej teplote a zapnutom vnímaní ako podriemkávať. Väčšina „akcie“ sa deje ďalej od brehu, okolo hniezd ktoré sú smerom k stredu rybníka. Takže čo … kŕmenie teda pardon odovzdávanie koristi, súboje samíc o prinesenú korisť, akrobacia mladých samcov … všetko sa to deje ďaleko.
Zistil som že sa mi páči keď je ten vták v nejakom prostredí inom ako vzduch. Samozrejme vták patrí na oblohu, možno práve preto sa mi páči keď plachtí pomedzi rákosie. Fotografia môže byť takmer aká chceš. Musíš jej uveriť, musíš ju cítiť, musíš s ňou byť spokojný ty sám. Časom sa mi to tak nejako urobilo … čím menej konkrétne tým lepšie. Stačí možno odlesk oka dravca v rákosí … a ty už vieš. Mozog je stroj na abstrakciu. Samozrejme kaňa močiarna tam nežije sama. Venoval som jej najviac priestoru asi preto že robila najväčšie divadlo, najviac ma priťahovala, urobila zo mňa diletanta.
Celkovo 1,613 zobrazení, z toho dnes 2 !
Super Matúš 😉 niektoré fotky sú fajne 😉