Lesný duch

Začiatky mojich potuliek prírodou s foťákom v ruke sa odohrávali najčastejšie na lúkach a na otvorených priestranstvách pri vode. Boli to miesta, ktoré boli v mojich začiatkoch najpríťažlivejšie hlavne z dôvodu dostatku svetla a tým nelimitujúce pre fototechniku začiatočníka.  Boli to nádherné chvíle strávené v spoločnosti úžasných tvorov, kedy som sa častokrát ocitol v centre diania a bez povšimnutia som si vychutnával tajuplné deje prírody. S postupom času mi tieto otvorené priestranstvá čoraz viac a viac odkrývali svoje tajomstvá a vo mne sa začal prebúdzať ten zvláštny pocit, tá nutkavá potreba po nových dobrodružstvách. Cieľom mojich fotopotuliek sa čoraz viac stával ten tajuplný dobrák, raz akoby mladík v plnej svojej sile, inokedy ako dieťa, ktoré sa snaží ticho rásť a na iných miestach zasa starec na konci svojich síl, plný skúseností a tých najočarujúcejších skrytých tajomstiev – les.

Každou ďalšou návštevou mi les vždy odkryje kúsok svojich tajomstiev. Raz je to jazvec šantiaci pri starom smreku, inokedy mladé psíky medvedíkovité, kotúľajúce sa dolu brehom ako dve malé klbká vlny či kuvičok, pískajúci na svojho soka niekde v diaľke … Vždy je to iné, vždy je to nové dobrodružstvo, vždy ma ako hosťa v lese privíta niekto iný. Les je v poslednom období môj najlepší priateľ, ku ktorému ma to neustále ťahá a keď je čo i len trošku času, opäť sa tam vyberám za ďalším dobrodružstvom.

Je jar. Marec. Krásne svieti ešte to zubaté slnko, ktoré po zime ešte len naberá svoju stratenú silu. Krátko popoludní kráčam hore svahom. Predieram sa hustou smrečinou, potom si zas vykračujem redším starým lesom a popritom neustále počúvam jeho hlasy. Oči mám ako vždy na stopkách a snažím sa registrovať aj ten najmenší pohyb, aj to najtichšie šuchorenie suchého porastu po zime. Les je však ešte celkom mĺkvy, kde tu počuť len hlas sýkoriek, či ďatľov, kde tu prebehne srna, diviak, v diaľke sa v poraste stráca starý lišiak. Kráčam ďalej a vychutnávam si stretnutie s mojím priateľom –  lesom. Stúpam na suchú haluz a jej hlasné prasknutie sa ozýva prenikavým zvukom. Neďaleko z krovia vyletujú dva vtáky. Sledujem ich krátku chvíľu a v tichu premýšľam, čo to môže byť. Idem za nimi, no neďaleko sa tratia v poraste, niet ich, stratil som ich z pohľadu, zmizli. Sadám si na vyvrátený suchý smrek a chvíľu premýšľam. Veľkosť, tvar tela, let, biotop – to by mohol byť on, lesný duch – jariabok hôrny. Žeby sa na mňa po rokoch usmialo šťastie? Žeby som ho po rokoch márneho hľadania teraz náhodou našiel? Podobné myšlienky mi hlavou idú ešte hodnú chvíľu. Ešte aj po príchode domov si v mysli rekapitulujem, čo som videl a verím, že sa nemýlim. O pár mesiacov sa tam vrátim. Ak to boli jariabky, tak teraz majú zásnuby a radovánky súvisiace s rozmnožovaním. Nebudem ich rušiť, nech v kľude odovzdajú svoj geneticky materiál ďalšej generácií. Prídem o pár mesiacov. To už bude jeseň, v októbri bude jesenný tok jariabkov v plnom prúde a ak som mal pravdu, určite sa tam s nim stretnem opäť.

Je september, prešlo pár mesiacov a ja sa prechádzam mladým septembrovým smrekovým lesom. Občas sa tu strieda zmiešaný lesný porast a stromy už začínajú hrať svojimi jesennými farbami. Príroda ma vždy na jeseň obdarúva svojimi darmi, a tak aj tento rok sa pokúšam nájsť zopár smrekáčov, aby bolo zas čosi do vianočnej kapustnice. Vychádzam na starú lesnú cestu. Asi  15 m odo mňa si cestou hrdo kráča pestro vyfarbený vták veľkosti holuba. Hneď ako ma zazrie, zatrepe krídlami a nemotorným letom sa stráca v neďalekom hustom poraste. Tentokrát som si istý, je to lesný duch, kohútik jariabka hôrneho. Toto miesto je vzdialené asi 3 km od miesta, kde som stretol jariabkov na jar. Po rokoch hľadania sa mi náhodou odkrývajú dve lokality s jariabkami. To je nádhera, ešte ich tak dostať pred objektív. To by bola paráda… . Nasleduje mesiac intenzívneho štúdia etológie druhu, konzultácie s priateľmi z Česka, ktorí už mali tú česť a jariabka pred objektív dostali a vymýšľanie tej najvhodnejšej stratégie, ako ho dostať na dostrel pred objektív. Čakám na vhodné počasie a vyrážam. Na lokalite rozkladám maskovací stan. Usadím sa do pohodlia rybárskej stoličky a asi hodinku čakám, nech sa les po mojom príchode upokojí. Z vaku vyberám vábničku a skúšam jemne písknuť. Pískanie striedam s dlhším tichom a čakám, čo sa bude diať. Nič. Asi po hodine odchádzam sklamaný domov. Všetci hovorili, že nafotiť jariabka je fuška. Optimisticky som si však myslel, že sa to podarí… Rovnaké nič sa zopakovalo ešte párkrát.. Škoda… Niektoré sny ostávajú s nami naveky a nikdy sa nenaplnia…

Šport ma naučil nikdy sa nevzdávať, a tak som koncom októbra opäť v teréne. Skoro mesiac som premýšľal, čo je zlé… Napadlo mi, že na daných miestach sa jariabky nenachádzajú,  a to, že som ich zazrel, bola len náhoda a ony tadiaľ len prechádzali. Skrátka, napadlo mi fakt kadečo… Napriek tomu som sa rozhodol, že to ešte raz skúsim. A tak som sa v jeden teplý slnečný októbrový večer vybral  na miesto, kde som jariabka videl počas ,,hubačky,, . Prichádzam na kraj lesnej cesty, som bez stanu, a tak si sadám pod nízky smrek, tak aby som čo najlepšie splynul s okolím. Splynúť mi pomáha aj hejkal a maskovacia sieť, ktoré mám na sebe. Sedím do protisvetla, ktoré vytvára krásne krúžky a farebné kontúry jesene na pozadí. Mením taktiku a hneď po príchode písknem. Po zakrátko počujem trepot krídel. To bude on. Nedýcham, nehýbem sa, iba nehybne počúvam zvuky okolia. Som v nízkom poraste a tak nič nevidím. Píííííííííííííííííííííííííííí. Ale som sa zľakol. Asi dva metre odo mňa na malom pníku v tráve zapískal svojim prenikavým hlasom jariabok. Wauuuuuu. Je tu.

Je nádherný, farebné perie sa mu leskne v žiare večerného jesenného slnka. Neustále chodí okolo mňa a sliedi, kde je jeho sok, ktorý mu drzo vkročil do jeho teritória. Neustále pochoduje do 10 m odo mňa,  je v pokoji, splývam s okolím, nehýbem sa, nevydám ani náznak akéhokoľvek zvuku, a tak nemá dôvod na obavy. Fotiť sa nedá, predo mnou je všade asi polmetrová tráva. Ďalej hľadá. Po chvíli ho to na zemi omrzí a vyskočí na spriečený konár spadnutý zo suchého smreku. Lepšie si fakt ani nemohol sadnúť. V pozadí ho osvetľuje prenikajúce tlmené svetlo, všetko hrá nádhernými jesennými farbami, jariabok sa rozhliada po okolí a píska … Stláčam spúšť. Vznikajú hádam najlepšie fotky, aké som kedy spravil. Fakt nechápem, podarilo sa… a ešte ako.

Mlčky ďalej sedím na mieste, už nepískam, už si iba vychutnávam jeho prítomnosť. Krátko sa ešte zdrží. No keď zistí, že išlo zrejme o planý poplach, odchádza a stráca sa v hustom kroví, tam, odkiaľ pred chvíľou priletel. Ešte v diaľke nakrátko zapískal a zmizol. Tak ako sa z ničoho nič objavil, tak aj znenazdajky zmizol. Balím veci, pozerám na hodinky. Do západu slnka je ešte niečo okolo hodiny a pol. Mám ešte čas. Skúsim to ešte nižšie, na druhom mieste, kde som ich videl na jar. Nafotené už mám, keď nič aspoň sa ešte na chvíľu nadýcham čistého horského vzduchu a vychutnám si hádam najkrajšie jesenné počasie tohtoročného babieho leta. A tak sa na bicykli v rýchlosti presúvam o 3 km nižšie.

Prichádzam na úplne iné miesto, polootvorený starší les, kde neďaleko prechádza do mladých bučín, smrečín a jedlí. Všade vôkol sú jesenné sfarbené kríky čučoriedok, samozrejme už bez plodov. Pomedzi sa kde-tu objaví ešte stále sýto zelený mach, inde zas staré zoschnuté pníky striedajúce sa so suchou nízkou trávou. Jediná ako tak otvorená plocha lesa, neďaleko miesta, kde som jariabky zahliadol na jar. Pre zmenu si líham do nízkych smrečkov. Robím si pohodlie, z ktorého ma kde tu vyruší suchý pahýľ dráždiaci moje rebrá alebo otravné komáre pichajúce ma cez tenkú vrstvu maskovacieho oblečenia. Z objektívu zhadzujem extender, jednak kvôli snahe o zachytenie čo najväčšej plochy pekného prostredia, no najmä kvôli svetelnosti f2.8 z dôvodu nedostatku svetla, keďže som prakticky uprostred večerného lesa. Ihneď po zaľahnutí na mäkký mach uprostred náletových smriečkov ľahúčko dvakrát zapískam a okamžite sa mi intenzívny piskot vracia z neďalekých mladých bučín späť a sekundu na to už počujem trepotavý let a dosadnutie do húštiny niekde za mnou. Typický zvuk jeho nemotorného letu prezrádza jeho prítomnosť.

Blízko za mnou počujem tlmené bublanie. To sa nasrdený jariabok rozčuľuje, kto ho to ruší v jeho teritóriu. Prechádza okolo mňa ani nie na 2 metre. Zobák ma pri zemi, chvost zdvihnutý skoro až do neba. Vyzerá ako poľovnícky jazvečík, ktorý práve chytil pachovú stopu. Fakt zaujímavý a vrcholne úsmevný pohľad. Je moc blízko, preto sa o fotku ani nepokúšam, nechcem ho vyplašiť a vždy sa držím pravidla, že radšej bez fotky, ako spôsobovať zvieratám stres, poprípade väčšiu traumu zbytočným plašením. Jariabok je blízko, už zbytočne nepískam, je kľudný. Tichučko ako pravý lesný duch sa neustále prechádza okolo mňa na vzdialenosť do 10 m. V pokoji môžem fotiť. Absolútne tichá uzávierka zabezpečuje moju zdanlivú neprítomnosť, pohyby som obmedzil na absolútne minimum a aj napriek nepríjemnému masírovaniu mojich rebier trčiacim konárom si vychutnávam pohľad na tohto prenádherného tvora. O mojej prítomnosti nemá ani poňatia. Chvíľku sa prediera čučoriedím, kde tu zobákom ,,odhryzne“ kúsok čučoriedkového lístka alebo konárika. Inokedy zas vyskočí na vyvýšené miesto, na suchý pník alebo spadnutý konár z okolitých stromov. Rýchlo skontroluje okolie, či mu nehrozí nejaké nebezpečenstvo, rozhliada sa, občas krátko zapíska, aby dal prípadnému sokovi alebo potencionálnej partnerke najavo svoju prítomnosť.

Asi trištvrte hodiny sa predo mnou odohráva toto nádherné divadlo. Mám kopu možností spraviť viacero pekných záberov. Väčšinou stláčam spúšť hlavne vtedy, keď je na vyvýšenom mieste, prípadne keď sa prechádza po zdanlivo redšom mieste, kde stromy, čučoriedky a machy nádherne dotvárajú pestrofarebnú kulisu na fotke. Pomaly sa stmieva, slnko nedávno zapadlo a les sa čoraz premieňa na tajomné tmavé miesto. Denné tvory sa onedlho odoberú na nočný odpočinok a nočné tvory rozohrajú ďalšiu kapitolu boja o každodenné prežitie. Jariabok odchádza, pomaly a kľudne sa hrdým krokom stráca v šere lesa pod mladými bukmi, takmer už úplne bez lístia. Ešte chvíľu ostávam na mieste, vychutnávam si ticho večerného lesa a s pocitom maximálneho zadosťučinenia si prezerám zhotovené fotky. Na karte je toho veru z dnešného dňa dosť.

Páni a tie farby – jeseň, jariabok, čučoriedky, mach, skrátka farebný koncert, nežná symfónia, ktorej režisérom je opäť tá tajuplná, decentná, občas extravagantná no vždy vkusná príroda, kde vždy všetko ladí do najmenšieho detailu. Tá krása sa teraz čoraz väčšmi ponára do tmy, a tak sa rýchlo balím a odchádzam. K autu to mám ešte dobrých 5 km, no na bicykli by som to však mal stihnúť ešte pred úplným  zotmením. Cestou domou ma na tvári síce hladká studený oravský vzduch, ktorý je predzvesťou blížiacej sa zimy. V srdci mám však príjemné teplo, ktoré prichádza, keď sa plnia sny. Tento deň sa mi jeden z nich splnil…

Na záver by som chcel upozorniť ešte na jednu vec.  Aj napriek tomu, že jariabok ma tok aj na jar a aj vtedy sa dá privábiť, tomuto obdobiu by som odporúčal sa úplne vyhnúť. Je to obdobie rozmnožovania a časté rušenie nielen u jariabkov môže v tomto období spôsobiť ťažkosti pri procesoch súvisiacich s privedením novej generácie na svet. Rovnako v jeseni netreba miesta výskytu jariabka navštevovať často, keďže každé rušenie divých tvorov môže mať negatívny dopad na ich budúci život a môže spôsobiť narušenie konkrétneho biotopu či miesta výskytu tohto prenádherného druhu. Aj pri fotení divo žijúcich zvierat treba k prírode pristupovať maximálne citlivo, rešpektovať prírodné zákonitosti, nenarúšať prirodzený kolobeh života. Sme tam len návštevníci a prírodné bohatstvo, ktoré máme, treba zachovať aj pre ďalšie generácie .

Použitá technika: Canon 5D Mark III / Canon EOS R / Canon 300mm F/2.8 IS USM

Celkovo 3,076 zobrazení, z toho dnes 4 !