Cieľ: Kaňa močiarna alebo dravce na snehu

Pred troma rokmi sa mi po prvý raz podarilo odfotografovať kaňu močiarnu a hneď v súboji s myšiakom lesným. Vtedy ma tento dravec očaril a stanovil som si cieľ ho dostať pred objektív. Lenže potom prišlo obdobie kde som veľmi dlho nefotografoval a tak som všetko „ pustil vodou“. Voľný čas som venoval práci, narodenému synovi a manželke. Na fotografovanie som zanevrel a nevedel sa k nemu dostať. Ubehla dlhá doba, asi rok a pol a ja som opäť pociťoval, že mi niečo hrozne chýba, ale nevedel som čo, predsa sa mi narodil syn, dlhoročnú priateľku som si zobral za ženu, mal by som byť predsa šťastný! Ale aj tak som to nebol ja, opäť sa vo mne prebudil ten lovec s fotoaparátom, to bolo to, čo mi tak strašne chýbalo. Zobrať všetko dobré aj špatné a nechať to vonku, niekde v lese a domov sa vrátiť s prázdnou hlavou. Nikde si človek tak dobre neoddýchne, ako v prírode a pri tom si plníte tie svoje sny, dostať pred objektív také zviera, ktoré vám spraví  radosť svojou prítomnosťou a v hlave vám zostanú nezabudnuteľné spomienky a na karte zábery ktorými potešíte seba ale aj nadšencov ktorý zdieľajú tento krásny koníček.

Teraz keď už som bol späť v kruhu fotografov, tak som mohol zasa rozmýšľať nad tým, do čoho sa pustím a spomenul som si na svoj posledný plán. Kaňa močiarna, dravec ktorý ma naposledy očaril a prirástol k srdci. Áno, to bude tohto ročný cieľ a dám do neho všetko úsilie. 

Zo začiatku sa to zdalo jednoduché, predsa viem kde som ju vyfotografoval naposledy a takisto viem kde sa vyskytujú. Stačí urobiť kryt, nastražiť návnadu a musím byť úspešný. No opak bol pravdou. V lete som často trávil čas pri rybníku kde som fotografoval kalužiaky a volavky,  kaní tam bolo požehnane, bolo to dokonca len cez pole od miesta, kde som ju prvý raz odfotil. Tak som kryt postavil priamo na mieste kde bola v minulosti voda, tento rok bol rybník z veľkej časti vyschnutý a vytvorila sa tam suchá časť kde občas tieto impozantné dravce sedávali a lovili.

Kryt som zamaskoval priamo do rákosia, tak aby bol čo najprirodzenejší. Vyhol som sa všetkým chybám, ktoré som v minulosti robil a kryt som spravil dokonalý, dnu neprenikalo žiadne svetlo a kedže nie je vidno z krytu von, tak nemôže byť vidno ani dnu. Začal som po troche prikrmovať a mäso pravidelne ubúdalo. Ale aj tak, keď som vždy v kryte čakal, nič mi pred objektív nesadlo. Mäso obžieral iba roj sršňov a ôs. Nevedel som prečo sa vždy vraciam domov s prázdnou kartou. Po pár týždňoch som to na tomto mieste vzdal ale hlavu som nesklonil a skúsil sa poobzerať po inom mieste. 

Niekoľko dní som hľadal miesto kde by som mohol byť úspešný, chcelo to byť hlave bližšie k bydlisku, aby som mohol pravidelne prikrmovať a stíhal to ráno pred prácou a nemusel sa pri tom naháňať. Jedno miesto sa mi pozdávalo a tak som tam chvíľu pozoroval pohyb dravých vtákov. Nečakal som ale, že uvidím hneď loviť kaňu močiarnu, priamo tam kde som si vytipoval miesto na kryt. Miesto bolo vybraté a započal som výstavbu krytu. Tentokrát som chcel vyskúšať kryt kde nebudem musieť ležať, ale budem sedieť. V ležiacej polohe po dlhšej dobe bolí krk a tŕpnu ruky, aspoň ja som tento problém mal a chcel som sa mu vyvarovať.

Rozhodol som sa, že vykopem jamu a následne ju zhora zamaskujem. Kryt je úplne jednoduchý, časť kde mám nohy a zároveň časť kde je statív je nižšia, asi 40-50 cm hlboká a druhá polovica krytu zhruba 20-30 cm hlboká. Spravil som tak preto, aby som tam mal niečo, čo mi poslúži ako stolička, teda taký malý schod do krytu, ktorý mi slúži na sedenie. Vôkol jamy som ponabíjal kôli cez ktoré som prehodil maskovaciu plachtu, natiahol som ju a riadne upevnil aby vydržala zlé poveternostné podmienky a zároveň ma chránila pred dažďom, v zime pred snehom. Kompletne som to celé domaskoval okolitým porastom, tak aby to celé vypadalo prirodzene a neprezrádzalo to moju prítomnosť.

Celé to bolo umiestnené v remízke medzi dvoma poliami, vykopané medzi dvoma kermi a pod drobným stromom, maskovaniu pomáhalo práve toto prostredie a pôsobilo prirodzene. Dravé vtáky radi  posedávajú práve na týchto miestach, odkiaľ majú dobrý výhľad na pole.

Po dokončení krytu mi nezostávalo nič iné ako začať s prikrmovaním. Musel som do toho vložiť všetko, tlačil ma čas. Bol už 6. september a kane močiarne sú sťahovavé a našu krajinu opúšťajú práve koncom septembra alebo v októbri. Moc času už nezostávalo. Prvé mäso som teda nastražil hneď po dokončení krytu, teda toho 6. septembra a fotenie naplánoval na 8. septembra, o dva dni neskôr. 

Bol som si istý, že to je moc skoro, ale bola sobota, cez víkend nepracujem a za pokus nič nedám a tak vyrážam z domu a aj keď tomu moc neverím, tak moje druhé já mi vraví ” keď neskúsiš, nezistíš “. Sadám do krytu ešte za šera, asi pol hodiny pred východom slnka. Po pol hodine mi prvé slnečné lúče rozžiaria pole predo mnou, nasvietia ho do oranžová  a zároveň sa aj ozýva prvý prenikavý hlas kane močiarnej, ktorá zlieta a sadá priamo pred mojimi očami. Na tento deň nezabudnem, behom krásneho dopoludnia sa mi pre objektívom vystriedali samec, samica aj mladý jedinec.

Nemožné sa stáva realitou a mne sa nechce veriť, že to nakoniec vyšlo a pritom to nakoniec ani nebolo až tak ťažké. Mám pred objektívom to, po čom som pred troma rokmi tak moc túžil, dravca ktorý pôsobí elegantne ale zároveň z neho vyžaruje jeho dravosť a prirodzená krása. Som moc rád, že sa mi to podarilo a dúfam že aj budúci rok bude úspešný a ja budem môcť tráviť čas v spoločnosti dravca, ktorý vo mne ako prvý vzbudil túžbu, dosiahnuť svoj vytýčený cieľ. Na záver chcem už len všetkých, ktorých tento krásny dravec očaril aspoň minimálne tak, ako mňa, poprosiť, aby sa snažili zachovať v našej krajine tento druh dravca, stačí niekedy aj málo a to nechať im ich prirodzený biotop v takom stave aký potrebujú na prežitie. Nevyklčovať im všetky tŕstia a močariská kde hniezdia, nekosiť okolie zarastených rybníkov, často si to neuvedomujeme, ale práve toto je to najdôležitejšie pre ich ochranu, zachovať im ich prirodzené prostredie. 

Od kaní by som rád preskočil ešte k druhému cieľu a tým bol zároveň aj vyfotografovať niektoré dravce na snehu. Posledné roky je snehu stále menej a tento cieľ sa tak stáva stále obtiažnejší.  Dostať myšiaka pred objektív je pre skúseného fotografa ľahká záležitosť no ak si vytýči cieľ s nejakou prídavnou hodnotou, môže to byť obtiažnejšie. Takže základ už je hotový, kryt je postavený, v tomto prípade hovorím o kryte z ktorého som fotografoval kane. Od septembra ubehlo zopár mesiacov a ja netrpezlivo čakám na sneh. Počasie tomu vôbec nenasvedčuje, veď na Vianoce je u nás v Topoľčanoch 7°C a miesto sneženia prší. Takto to je až do nového roku.Ale január sa mení v scenár ako z katastrofického filmu, západné Slovensko zasiahne sneženie a napadne „ neuveriteľných “20 cm snehu, doprava kolabuje, ľudia sa všade sťažujú ako zvládnu prejsť do obchodu keď je na chodníkoch súvislá vrstva snehu. Auta končia mimo ciest a cestári sú opäť zaskočený :), to posledné bol len vtip. Ale ja nie, ja nie som nešťastný, práve naopak, ja mám obrovskú radosť a tak využívam prvý voľný čas a bežím sadnúť do krytu a rovnako ako tomu bolo naposledy, ešte koncom leta, tak aj teraz mi zhruba do hodiny sedí myšiak pred objektívom a mňa hreje v týchto mrazoch pocit, že som opäť vyhral  hlavnú cenu, tou je splnený cieľ. A aby toho nebolo málo po tých rokoch fotenia mám aj prvé foto jastraba lesného.  

Dúfam, že sa Vám článok páčil a poprípade niečo málo naučil a inšpiroval. Budem rád za každé zdieľanie webu, urobiť tak môžete na úvodnej stránke v ľavom hornom rohu. Svoje komentáre a otázky môžete smerovať na mňa tu pod článkom alebo v návštevnej knihe. Ďakujem za každé prečítanie a zhliadnutie galérie. S pozdravom Michal.

Použitá technika: Canon 7D mark II / Canon 400mm F/5.6L USM

Blog bol napísaný v januáry 2019 …

Povodný blog na stránkach prispievateľa tohbl14.wixsite.com

Celkovo 3,658 zobrazení, z toho dnes 4 !