“Neviditelný” a tak očarujúci Rys ostrovid

Nikdy som ho nevidel odkiaľ prišiel. No keď som ho zbadal, tak už sedel predo mnou.

Taký je Rys ostrovid (lynx lynx), naša najtajomnejšia šelma v prírode ktorá nás obklopuje. Moje prvé skúsenosti s touto šelmou sú už takmer 15 rokov staré. Vtedy ešte s ďalekohľadom v rukách a bez fotoaparátu. Prvé rozoznávania stôp a prvé zapisovania časov a miest prechodu. Pobytové znaky boli vtedy pre mňa španielska dedina.

No čas pokročil, skúsenosti pribúdali a počet stretnutí za posledných 15 rokov s touto šelmou sa šplhá k tridsiatke. Každé z týchto stretnutí si nesmierne vážim a mám ich stále ako živé ukryté v pamäti. Ja osobne sa pri akejkoľvek fotografii rysa nepozerám na technickú kvalitu fotografii, ale na to všetko čo musel fotograf absolvovať preto aby sa dopracoval k tak vzácnemu pozorovaniu. Sú to roky pozorovania, spoznávania a milión myšlienok prečo? kedy? kde? ako?.

Od stretnutia s touto rodinkou prešlo hádam aj 10 rokov. Odpočívali na okraji lesa keď som ich zbadal. Sadol som si na peň a pozoroval ako sa dva mačiatka túlia k svojej mamine. Sedel som tam dve hodiny no rysom sa nechcelo veľmi vstávať. Sem tam sa nejaké šteniatko prevalilo na druhý bok. Keď sa začalo stmievať tak sa pomaličky začali preberať a ja som mal možnosť fotografovať tieto nádherné stvorenia. Počkal som do úplnej tmy a keď sa rysy stratili v mladine tak som sa pobalil a šiel aj ja domov.

Príbeh na hrebeni sa odohral tesne pred Vianocami a bol to pre mňa pekný darček. Stopy na hrebeni naznačovali že sa rys zdržiava už dlhšiu dobu na strmom skalnatom hrebeni. V mesiacoch december a január sa v tatranských lesoch nedá dlho vysedávať. Denné teploty sú často nízke a večer prichádza mráz ktorý je v lese pekne cítiť. Schádzali sme s kamarátom už z hrebeňa dole a zasa bez akéhokoľvek pozorovania rysa. Pred nami bola už posledná časť strmého svahu keď som už takmer po tme zbadal rysa. Neviem odkiaľ prišiel, no stál tam predo mnou. Priložil som hliadačik k oku urobil zopár záberov a rys prešiel cez hrebeň a stratil sa v tme.

Pozorovať rysa takmer hodinu. Bolo to presne 52 minút. V tomto príbehu mi príroda dopriala jeden zo životných zážitkov. Začalo to hľadaním vhodného miesta na fotografovanie srncov. Hľadal som malú lúčku kde rastie čerstvá jarná tráva ktorú srnčia zver vyhľadáva. Lúčku som si našiel a začal ju pozorovať. Po piatich pokusoch zamaskovaný na okraji lúčky som nevidel ani srsť. Už som uvažoval že zmením miesto a pohľadám niečo iné. Jedno ráno keď som odchádzal z lúčky domov ako stále na prázdno, tak som na malom chodníku v blate zbadal čerstvú stopu rysa. Oči sa mi rozžiarili ako slniečko a všetky tie márne pokusy boli zabudnuté. Pozorovanie sa začalo odznova. Prvé pokusy som bol sústredený a očami nespúšťal lúčku ani na sekundu. No po siedmych pokusoch v priebehu troch týždňov som už ani nedúfal. Povedal som si že vydržím a pôjdem ešte 5 krát. No za celý týždeň som sa tam nedostal ani raz. Nakoniec prešli ďalšie dva týždne a ja som šiel večer k lúčke s pokusom číslo 11. A to bolo to čarovné číslo. Rys vyšiel na lúčku sadol si na koreň vyvráteného stromu a pozoroval okolie.

Ja som bol dokonale zamaskovaný a pokúšal sa fotiť a filmovať. Sedel tam asi 20 minút, potom zošiel dole a prešiel na druhý koreň kde si opäť sadol a nakoniec aj ľahol.

Neveril som vlastným očiam 30 metrov predo mnou leží rys, vyzivuje a miestami aj na pár minút zatvára oči a spí.

V blogu sú rozpísané tri príbehy o ktoré som sa s Vami podelil. Všetky moje pozorovania a stretnutia s rysmi ktoré som zažil za celý čas boli v lesoch urbárov Spišská Teplica a Šuňava.

Nikdy som rysy nestopoval a nepozoroval v žiadnej prírodnej rezervácii a ani v biotope ktorý podlieha Zákonu o ochrane prírody.

Fotogaléria: